Plavba po Karibiku Part 5 - Trinidad a Tobago

 

Aj zastávku nášho štvrtého dňa, ostrovy Trinidad a Tobago, objavil Krištof Kolumbus. Z vlastníctva Španielska prešli pod nadvládu Veľkej Británie. Od roku 1976 sú republikou.  Platí sa trinidadsko - tobažským alebo americkým dolárom.

Trinidad je navštevovaný najmä dvoma skupinami ľudí: tými, ktorí milujú prírodu a pozorovanie vtáctva a tými, ktorí milujú zábavu a karnevaly. Ten trinidadský je povestný, škoda že sme ho minuli o pár týždňov. Aby sme aspoň trošku nasali jeho atmosféru, po vylodení v prístave nás vítalo niekoľko miestnych oblečených v krásnych karnevalových kostýmoch.

Plánom pre dnešný deň bola obhliadka hlavného mesta Port of Spain a slnenie na pláži. Ale ako sa hovorí človek mieni, pán Boh, alebo v našom prípade taxikár mení a tak z pláže nakoniec nebolo nič.

V meste je toho na pozeranie dosť, strávili sme potulkami pomerne dlhý čas a keďže sme na presun zvolili vlastné nohy, dostali neskutočne zabrať. Prešli sme Námestie nezávislosti a budovy okolo neďalekého Woodford Square, nejaké katedrály a vybrali sme sa pešo prejsť statočný kus cesty k divadlu NAPA, ktoré vyzeralo ako nie úplne podarená kópia opery v Sydney. Aj keď sme postrehli, že ľudí začalo cestou ubúdať (turisti žiadni a len kde – tu nejakí miestni), necítili sme sa byť ohrození a kľudne sme si vykračovali ďalej. Nenápadnú poznámku „be careful“, ktorú utrúsila okoloidúca žena, sme s prehľadom ignorovali – asi myslela intenzitu slnečného žiarenia. O to väčší šok sme zažili, keď pri nás zrazu zastavilo civilné policajné auto, vodič sa legitimoval a pýtal sa kam ideme. Pohotovo som mu strčila pred nos mapu a zahlásila „NAPA and The Magnificent Seven“. S obavami v pohľade nám povedal ok, len sa držte rovno a nikde neodbočujte, tieto štvrte už nepatria medzi bezpečné. Zostali sme dosť zaskočení, jednak z ochoty, jednak z reálnej hrozby, ktorú sme si vôbec neuvedomovali. Možno bolo našim šťastím, že nás bolo veľa, možno policajt len preháňal...spätne po tom pátrať nejdem, nestalo sa nám nič, len nám to pripomenulo, že opatrnosti nie je nikdy dosť. Od divadla sme pokračovali k parku Queen's Park Savannah, pri ktorom sa nachádza Veľkolepá sedmička – The Magnificent Seven – sedem krásne zdobených koloniálnych budov.

Prešli sme sa okolo, nohy začali pomaly vypovedať službu, tak po menšom úsilí zohnali taxi a dali sa odviezť späť do prístavu, kde sme chceli zjednať lepšiu cenu za odvoz na pláž v Maracas Bay. V meste sme strávili dosť času a cesta na pláž mala trvať približne 45 minút každým smerom. Na pláž sme však nakoniec nedorazili, resp. ani poriadne nevyrazili. Mali sme neskutočnú smolu na taxikárov. Prvý bol ochotný jednať sa o cene, ale chcel napchať osem ľudí do mini mikrobusu, kde bolo miesto len pre šiestich a tak sme odmietli. Druhý mal o niečo vyššiu cenu, ale mikrobus zodpovedal počtu osôb, správal sa však príšerne. Vyšli sme z prístavu a prešli asi kilometer, keď zrazu odbočil na parkovisko (bolo zjavne určené pre vodičov taxíkov), bez bližšieho vysvetlenia vystúpil, šiel na WC, potom vytiahol obedár a šiel si dať zohriať jedlo. A my sme sedeli a čakali...čas bežal, náš pobyt na pláži sa skracoval...a tak sme jednoducho vystúpili a šli preč. Naspäť do prístavu sme sa vrátili pešobusom, zhodnotili, že kvôli krátkosti času už z pláže nebude nič a vrátili sme sa na loď, kde sme si aspoň užili bazény, vírivky, lehátka a bar. Musím priznať, že som bola z toho, že sme sa na pláž nedostali, veľmi sklamaná, ale aj o tom je cestovanie. Nie vždy všetko klape na 100% a aj v tom spočíva isté čaro. Z obhliadky mesta som bola taká unavená, že som ledva zvládla neskorý obed a zvalila som sa do postele :)

TIP: Čo sa dá na ostrove ešte vidieť

• prírodná rezervácia Asa Wright Nature Nature Centre
• pláž v Maracas Bay
• asfaltové jazero Pitch Lake, jedno z iba troch svojho druhu na svete
• vtáčia rezervácia Caroni Bird Sanctuary
• mesto San Fernando